Maria Valtorta 621.
*K týmto zjaveniam, ktoré evanjeliá neuvádzajú — okrem zjavení učeníkom z Emáuz a apoštolom — MV poznamenáva na strojopisnej kópii po odkaze na Jn 20, 30 — 31 : Cirkevní otcovia a učitelia Cirkvi, medzi nimi i svätý Augustín, hovoria, že ich bolo vela. *
3. apríl 1945
1 Slnko jasného aprílového rána zalieva ružové a jazmínové kríky Lazárovej záhrady žiarivým leskom. Živý plot zo zimozelene a vavrínu, koruna vysokej palmy, ktorá sa jemne vlní na konci cesty, i veľmi hustý vavrín pri rybníku sa zdajú vyumývané tajuplnou rukou, sú čisté a lesklé, akoby nalakované, tak veľmi ich listy očistila a zvlažila hojná nočná rosa.
Dom je však mĺkvy, ani čoby ukrýval samých mŕtvych. Hoci sú okná otvorené, z miestností, pre stiahnuté závesy v pološere, nepočuť ani hlások ani šum.
Vo vnútri, za vestibulom, kam vedie veľa dverí a všetky sú otvorené — je zvláštne vidieť siene, zvyčajne používané na väčšie či menšie hostiny, teraz úplne nezariadené —, je priestranný vydláždený dvor obklopený verandou so sedadlami. Na nich a dokonca na zemi, na rohožiach alebo i na samotnom mramore sedí mnoho učeníkov. Medzi nimi vidím apoštolov Matúša, Ondreja, Bartolomeja, bratov Jakuba a Júdu Alfejových, Jakuba Zebedejovho a učeníkov pastierov s Manaenom a ďalších, ktorých nepoznám. Nevidím Horlivca, Lazára ani Maximína.
Konečne vchádza Maximín so sluhami a všetkým rozdávajú chlieb a ďalšie jedlá, olivy, syr, med a tiež čerstvé mlieko. Nemajú však chuť do jedla, hoci Maximín ponúka každého, aby si zajedol. Sú hlboko zarmútení. Tváre s očami červenými od plaču sa za tých pár dní prepadli a zbledli. Osobitne apoštoli a tí, čo utiekli hneď v prvých hodinách, sa prepadajú od hanby, kým pastieri s Manaenom sú menej skľúčení, ba menej zahanbení, a Maximín je len mužne zarmútený.
2 Takmer behom vtrhne Horlivec a spýta sa: „Je tu Lazár?"
„Nie, je vo svojej izbe. Čo si želáš?"
„Na konci chodníka, pri fontáne slnka, je Filip. Prichádza z Jerišskej roviny. Je vyčerpaný. Nechce sem prísť, lebo. . . ako každý — cíti sa hriešny. Ale Lazár ho presvedčí."
Vstane Bartolomej a povie: „ldem aj ja..."
Idú k Lazárovi, ktorý na ich zavolanie vyjde s utrápenou tvárou zo šerej miestnosti, kde určite plakal a modlil sa.
Všetci vyjdú a prejdú najskôr cez záhradu, potom cez dedinu v časti, ktorá vedie k svahom Olivovej hory, a potom prídu na koniec tejto dediny, kde sa končí aj planina, na ktorej je postavená. Ďalej postupujú po jedinej horskej ceste, stupňovito klesajúcej a stúpajúcej podľa prirodzeného terénu kopcov, ktoré na východe klesajú k nížine a na západe stúpajú k Jeruzalemu.
Je tu studňa so širokou nádržou, kde si určite uháša smäd dobytok i ľudia. Miesto je v túto hodinu osamelé a príjemne chladné, lebo husté stromy okolo nádrže plnej čistej vody vrhajú dostatok osviežujúceho tieňa. Voda v cisterne sa neustále obmieňa prítokom z horského prameňa, až sa vylieva, čím sa zem udržiava vlhká.
3 Filip sedí sklonený, so strapatou hlavou a zaprášený, s roztrhanými sandálmi, čo mu visia z odratých nôh na hornom okraji studne.
Lazár na neho súcitne zavolá: „Filip, poď ku mne! Milujme sa navzájom pre jeho lásku. Zjednoťme sa v jeho mene. Ak budeme tak konať, budeme ho stále milovať!"
„Ó, Lazár! Lazár! Utiekol som... a včera, za Jerichom, som sa dozvedel, že je mŕtvy... ! Ja... nemôžem si odpustiť, že som utiekol..."
„Všetci sme utiekli. Okrem Jána, ktorý mu zostal verný, a Šimona, ktorý nás na jeho príkaz zhromaždil po tom, čo sme zbabelo utiekli. A potom... z nás apoštolov, mu nebol nikto verný," povie Bartolomej.
„A ty si to môžeš odpustiť?"
„Nie. Ale myslím, že to podľa možností odčiním, ak neupadnem do neplodnej skľúčenosti. Musíme sa vzájomne zjednotiť. Spojiť sa s Jánom. Poznať, aké boli jeho posledné hodiny. Ján ho stále sprevádzal," odpovie Filipovi jeho druh Bartolomej.
„A nedovoliť, aby jeho učenie vymrelo. Treba ho ohlasovať svetu. Aspoň toto udržať nažive, keď sme už boli takí ťarbaví a nechápaví a nevedeli sme ho včas zachrániť pred nepriateľmi," povie Horlivec.
„Nemohli ste ho zachrániť. Nič ho nemohlo zachrániť. On mi to povedal. Porozprávam vám to inokedy," povie rozhodne Lazár.
„Ty si to vedel, Lazár?" opýta sa Filip.
„Vedel. Bolo mojím súžením vedieť od neho už od soboty večera o jeho údele, i poznať podrobnosti, ako budeme konať..."
„Nie. Ty nie. Ty si len poslúchal a trpel. My sme sa zachovali ako zbabelci. Ty a Šimon ste sa obetovali z poslušnosti," preruší ho Bartolomej.
„Áno. Z poslušnosti. Ó, aké ťažké je odporovať láske z poslušnosti k Milovanému!
4
Poď, Filip. V mojom dome sú takmer všetci učeníci. Poď aj ty."
„Hanbím sa ukázať sa svetu, svojim druhom. . . "
„Všetci sme rovnakí!" vzdychne Bartolomej.
„Áno. Ale ja mám srdce, ktoré si neodpustí."
„To je pýcha, Filip. Poď. On mi v sobotu večer povedal: ,Oni si neodpustia. Povedz im, že ja im odpúšťam, pretože viem, že nekonajú slobodne. To Satan ich zvádza.' Poď."
Filip sa rozplače silnejšie, no podvolí sa. A zhrbený, akoby za niekoľko dní zostarol, ide po boku Lazára až na dvor, kde ho všetci očakávajú. A pohľad, akým pozrie na svojich druhov, ako aj ich pohľad na neho sú najjasnejším vyznaním ich úplného zdeptania.
5 Lazár to postrehne a prehovorí:
„Novú ovečku Kristovho stáda, ktorú vyplašil príchod vlkov a utiekla, keď zatkli jej Pastiera, priviedol jeho priateľ. A pre ňu, stratenú, prežívajúcu horkosť osamelosti i bez útechy oplakávať rovnakú chybu medzi bratmi, zopakujem jeho testament lásky.
V prítomnosti nebeských zborov prisahám, že mi povedal, okrem mnohých iných vecí, ktoré vaša terajšia ľudská slabosť nemôže zniesť, lebo sú naozaj také bezútešné, až mi trhajú srdce už desať dní — a keby som nevedel, že môj život slúži môjmu Pánovi, hoci je taký úbohý a plný nedostatkov, podľahol by som rane v bolesti priateľa a učeníka, ktorý, keď stratil jeho, stratil všetko —, povedal mi: ,Zápach skazeného Jeruzalema privedie do šialenstva i mojich učeníkov. Utečú a prídu k tebe.' Vskutku, vidíte, že ste všetci prišli. Všetci, mohol by som povedať. Pretože okrem Šimona Petra a Iškariotského ste všetci prišli do môjho domu i k môjmu srdcu priateľa. Povedal: ,Zhromaždi ich. Povzbuď moje rozohnané ovce. Povieš im, že im odpúšťam. Zverujem ti pre nich moje odpustenie. Nenájdu pokoj, že utiekli. Povedz im, aby neupadli do ešte väčšieho hriechu pochybovania o mojom odpustení.'
Tak povedal. A ja som vám odpustil v jeho mene. A pýril som sa, keď som vám v jeho mene dal túto takú svätú vec, takú jeho, akou je odpustenie, čiže dokonalú lásku, pretože dokonale miluje ten, kto odpúšťa vinníkovi. Potecha z tejto služby vynahradila moju trpkú poslušnosť... Lebo som chcel byť tam, ako moje milované sestry Mária a Marta. A ak jeho na Golgote ukrižovali ľudia, ja, to vám prisahám, ja som tu ukrižovaný poslušnosťou, a to je skutočne srdcervúce mučeníctvo. Ale ak to poslúži na utešenie jeho ducha, ak to poslúži na záchranu jeho učeníkov až do chvíle, keď ich on zhromaždí, aby ich zdokonalil vo viere, nuž, som tu a znova obetujem svoju túžbu ísť aspoň uctiť jeho mŕtve telo prv, než sa skončí tretí deň.
6 Viem, že pochybujete. Nesmiete. Poznám jeho slová z veľkonočnej hostiny len z toho, čo ste mi povedali. Ale čím viac o nich premýšľam, tým viac dvíham tieto diamanty jeho právd jeden za druhým a tým viac cítim, že sa zaručene vzťahujú na bezprostrednú budúcnosť. Nemohol povedať: ,Idem k Otcovi a potom sa vrátim,' keby sa nemal naozaj vrátiť. Nemohol povedať: ,Keď ma znova uvidíte, budete naplnení radosťou,' keby sa stratil navždy. Vždy hovorieval: ,Vstanem z mŕtvych.' Povedali ste mi, že povedal: ,Na semená, ktoré do vás padli, sa chystá padnúť rosa, ktorá im všetkým dá vyklíčiť, a potom príde slnko Tešiteľa a stanú sa mohutným stromom.' Nepovedal tak? Ó, nesprávajte sa tak, aby sa to stalo iba poslednému z jeho učeníkov, úbohému Lazárovi, ktorý s ním bol len zriedkavo! Konajte tak, aby našiel svoje semeno vzídené pod rosou svojej krvi, keď sa vráti.
Od tej strašnej hodiny, keď vystúpil na kríž, vzplanulo vo mne obrovské svetlo a prepukla mocná sila. Všetko sa všetko sa rodí a klíči. Niet slova, ktoré by mi zostalo vo svojom úbohom ľudskom význame. No všetko, čo som od neho či o ňom počul, hľa, teraz ožíva a skutočne tá pustá neobrobená pláň sa premieňa na úrodný záhon, kde každý kvietok má jeho meno a kde všetka miazga čerpá život z jeho požehnaného srdca.
Kristus, ja verím! Ale aby títo uverili v teba, v každý tvoj prísľub, v tvoje odpustenie, vo všetko, čím si, hľa, obetujem ti svoj život. Stráv ho, len daj, aby tvoje učenie nezahynulo! Rozdrv úbohého Lazára, ale zjednoť rozptýlených členov apoštolského jadra. Urob všetko, čo chceš, ale nech na výmenu žije a pretrvá naveky tvoje Slovo a nech k nemu prichádzajú teraz i navždy tí, ktorí iba skrze teba môžu získať večný život."
7 Lazár je naozaj inšpirovaný. Láska ho vynáša do výšin. Prenáša ho tak silno, že dvíha i jeho druhov. Volajú ho sprava i zľava, akoby bol spovedník, lekár, otec. Neviem prečo, ale dvor Lazárovho bohatého domu mi pripomína príbytky kresťanov patricijov v časoch prenasledovania a heroickej viery...
Lazár je sklonený nad Júdom Alfejovým, ktorý nedokáže nájsť dôvod na utíšenie svojho súženia, že opustil Učiteľa a bratranca, keď ho čosi podnieti náhle sa vzpriamiť. Obráti sa a zrozumiteľne povie: „Idem, Pane." Jeho zvyčajné slovo pohotového súhlasu. A vyjde, akoby bežal za niekým, kto ho volá a ide pred ním.
Všetci užasnutí pozerajú na seba. Vzájomne sa vypytujú.
„Čo videl?"
„Veď tu nič nie je!"
„Ty si počul nejaký hlas?"
„Ja nie."
„Ani ja."
„Nuž a? Žeby Lazár znova ochorel?"
„Môže byť... Trpel viac než my a dodával nám, zbabelcom, veľkú silu! Možno sa ho teraz zmocnilo blúznenie."
„Naozaj, v tvári je veľmi strhaný."
„A jeho oči blčali, keď rozprával."
„Možno ho Ježiš povolal do neba."
„Vskutku, veď Lazár mu pred chvíľou ponúkol život... Ako kvietok, ihneď si ho odtrhol... Ó, my úbožiaci! Čo teraz urobíme?" Poznámky sú rôznorodé a bolestné.
8 Lazár prejde cez vestibul, vyjde do záhrady, stále beží, usmieva sa, šepká a v hlase mu znie jeho duša: „Idem, Pane!" Príde k hustému porastu zimozelene, ktorá vytvára zelené zákutie, akýsi zelený altánok, padne na kolená tvárou k zemi a zvolá: „Ó, môj Pane!"
Lebo na okraji toho zeleného altánku je Ježiš vo svojej kráse vzkrieseného a usmieva sa na neho... a vraví mu: „Všetko je dokonané, Lazár. Prišiel som sa ti poďakovať, verný priateľu. Prišiel som ťa požiadať, aby si povedal bratom, nech ihneď prídu do domu Poslednej večere. Ty — ďalšia obeta, priateľu, z lásky ku mne — ty nateraz zostaň tu... Viem, že tým trpíš. No viem, že si veľkodušný. Tvoju sestru Máriu som už potešil, lebo som ju videl a ona videla mňa."
„Pane, už netrpíš. A to je mi odplatou za každú obetu. Bolelo ma... keď som vedel, že trpíš... a že som tam nebol..."
„Ó, bol si! Tvoj duch bol pri päte môjho kríža i v tme môjho hrobu. Ty si ma vyvolal včaššie z hlbín, kde som bol, podobne ako všetci tí, čo ma totálne milovali. Teraz som ti povedal: ,Poď, Lazár.' Ako v deň tvojho vzkriesenia. Ty si ma však dlhé hodiny volal: ,Poď.' Prišiel som. A zavolal som ťa. Aby som ťa rovnako ako vtedy vytiahol z hĺbky tvojej bolesti. Choď. Pokoj a požehnanie tebe, Lazár! Vzrastaj v láske ku mne. Ešte sa vrátim."
9 Lazár celý čas kľačal na kolenách a neodvážil sa ani pohnúť. Majestátnosť Pána, hoci zmiernená láskou, znemožnila Lazárovi správať sa ako zvyčajne.
No prv než sa Ježiš stratí v záplave svetla, ktoré ho pohltí, pristúpi a zľahka sa dotkne rukou čela verného priateľa.
Až vtedy sa Lazár preberie z blaženého úžasu, vstane a ozlomkrky uteká k druhom s radostnou žiarou v očiach a na čele, ktorého sa Kristus zľahka dotkol. A kričí: „Vstal z mŕtvych, bratia! Zavolal ma. Išiel som. Videl som ho. Hovoril so mnou. Požiadal ma, aby som vám povedal, že máte ísť ihneď do domu Poslednej večere. Choďte! Choďte! Ja zostanem, pretože on si tak želá. Moja radosť je úplná..." Lazár plače od radosti, kým pobáda apoštolov, aby išli ako prví, kam Pán prikazuje. „Choďte! Choďte! Chce vás vidieť! Miluje vás! Nebojte sa ho... Ó! Je viac než kedykoľvek Pánom, Dobrotou, Láskou!"
Aj učeníci sa dvíhajú... Betánia sa vyprázdňuje. Zostáva Lazár so svojím veľkým utešeným srdcom. ..